Kelti boli skupinou rôznorodých kmeňov hovoriacich Keltským jazykom, ktorá žila v dobe železnej, a to prevažne v Európe, no sčasti aj v oblasti Ázie. Najstarší Keltský archeologický nález pochádza z Rakúskeho mestečka Hallstatt, kde sa našli hroby Keltských dôstojníkov. Ich vek sa datuje približne do doby okolo roku 700 PNL.
Ako vlastne vzniklo pomenovanie „Kelti“ je dodnes otázne. Hoci sa podarilo nájsť niekoľko textov vytesaných v kameňoch, v ktorých sa spomínajú názvy rôznych menších kmeňov, Kelti nikdy nepoužívali pomenovanie „Kelti“ pre seba samých. Takéto pomenovanie sa spomína len v textoch Rímskych a Gréckych historikov, preto je veľmi pravdepodobné, že tento názov vznikol z Gréckeho slova „Keltoi“, čo v Gréčtine znamená „cudzinec“. Mnoho historikov tak predpokladá, že pôvodní obyvatelia, ktorí začali osídľovať územie Európy proste nemali žiadne pomenovanie. Boli to len kočovníci, ktorí tvorili z väčšej časti zhluk viacerých rodín, alebo aj menších kmeňov.
Kelti boli dobre stavaní, svalnatí bojovníci, ktorí prišli pravdepodobne z oblasti okolo Kaspického mora. Okolo roku 500 PNL obývali severovýchod dnešného Francúzska, juhozápad Nemecka a Bohémie. Pokračovali však v migrácii všetkými smermi. Okolo roku 400 PNL sa niektorým Keltským kmeňom podarilo prekročiť švajčiarske Alpy a vstúpiť do severného Talianska, kde dokonca svojho času napadli a obliehali Rím. V rovnakom čase, iné skupiny Keltov osídľovali Francúzsko, Španielsko, východ Ázie a západ Britských ostrovov. Práve územie dnešného Francúzska nazývali „Gálsko“.
Spoločnosť
Vďaka obsiahlym historickým záznamom a archeologickým dôkazom toho vieme o Keltoch pomerne dosť. Vďačíme za to prevažne Rímskym historikom, ktorí toho vo svojich poznámkach o Keltoch veľa zaznamenali. Zdôrazňujú najmä obrovskú rasovú hrdosť Keltov, ktorí sa radšej povraždili sami, ako keby mali byť pod nadvládou iného štátu, alebo ríše. Podobne vyzerala aj ich spoločnosť. Na rozdiel od Rímskej alebo Gréckej, ktoré boli pevne usporiadané, tá Keltská bola pomerne chaotická. Keltský národ, ak to tak vôbec môžeme nazvať, tvorilo množstvo od seba nezávislých a autonómnych kmeňov, z ktorých každý bol vedený svojim náčelníkom. Každý kmeň sa ďalej delil na rodinné zväzky, ktorým sa hovorilo klany, alebo po Keltsky - Cenedl. Každý klan mal náčelníka, urodzenú triedu, alebo ak chcete šľachtu, slobodných občanov a otrokov. Takéto kmene žili prevažne v opevnenej dedine na vrcholkoch kopcov. Klan však plnil aj ochrannú funkciu a každá hádka alebo roztržka medzi členmi jednotlivých klanov mala často za následok boj medzi celými kmeňmi. Kmene preto často viedli „vojny“ proti sebe a napadali jeden druhého. Ak sa nejakému z kmeňov podarilo ovládnuť niekoľko ďalších, jeho náčelník sa mohol vyhlásiť za kráľa.
Podobne dezorganizovaní boli Kelti aj v oblasti bojov. Hoci to boli zdatní a silní bojovníci, do bojov chodili zväčšia hlava-nehlava, bez akejkoľvek taktiky, pričom sa spoliehali na početnú presilu. Grécki a Rímski spisovatelia dokonca označujú Keltov vo svojich dielach za „zbesilých bláznov“. Ich typická metóda boja bola totiž postaviť sa pred nepriateľskú armádu, kričať z plného hrdla a udierať pritom zbraňou o svoj štít. Potom sa strhmhlav a s krikom rozbehli oproti nepriateľskej armáde s cieľom nastoliť rozruch a paniku.
Archeologické vykopávky však ukázali, že aj napriek chaotickej spoločnosti boli Kelti, na svoju dobu, pomerne vyspelým národom. Vedeli taviť železo, čo využívali na výrobu kvalitných vojenských brnení a iných užitočných pomôcok. Taktiež, hoci sa živili prevažne pastierstvom, poznali jednoduchý stroj, ktorý slúžil na žatvu obilia. Od Keltov tiež pochádza aj údenie mäsa, chov včiel, či výroba drevených sudov. A v neposlednom rade treba spomenúť, že to boli práve Kelti, od ktorých sa neskôr Gréci a Rímania naučili techniku výroby mydla.
Náboženstvo
Zmienky o Keltskom náboženstve pochádzajú opäť prevažne z Rímskej a Gréckej literatúry. Tí označujú Keltov v oblasti náboženstva za „zver“. Netreba však zabúdať, že Rímania a Gréci boli v tej dobe silne kresťansky ovplyvnené ríše, a preto sa predpokladá, že každé iné náboženstvo ako kresťanstvo dostávalo podobné prívlastky. Kelti uznávali viacerých bohov, ktorých pravdepodobne prevzali z iných Indo-Európskych kultúr, či už od Peržanov alebo od Indov. Kelti uctievali obrovské množstvo rôznych bohov a bôžikov. Tí sa delili na globálnych bohov, ktorých uctieval celý národ a miestnych bohov, ktorí sa uctievali len v niektorých regiónoch a poznali ich len miestni obyvatelia. Medzi miestnych bohov patrili duše rôznych aspektov prírody. Kelti verili, že svoju dušu má napríklad hora, rieka, strom a podobne. Verili, že títo bohovia im zabezpečujú ochranu, zdravie, šťastie a bohatstvo.
Keltskí kňazi sa nazývali Druidi a ich náboženstvo Druidizmus (alebo Druidstvo). Vieme však o nich len veľmi málo, pretože väčšina ich prác bola neskôr, pod vplyvom kresťanstva zničená. Druidi plnili funkciu kňazov, učiteľov a sudcov. Druidom sa však nemohol stať hocikto. Mohol sa ním stať iba muž z dobrej rodiny. Èlenstvo medzi Druidmi bolo veľmi cenené, pretože Druidi nemuseli bojovať, ani platiť dane. Predchádzal tomu však tvrdý, 20-ročný výcvik a tréning. Druidi verili, že ich duša je nesmrteľná a cestuje z jedného tela do druhého. Z tohto je jasné, že Kelti verili v reinkarnáciu, respektíve v posmrtný život. Ich posvätným stromom bol dub. Preto, väčšinu svojich rituálov vykonávali práve v dubových lesoch. Druidi boli tiež špecialistami v oblasti byliniek a astronómie. Po celej Európe sa našlo veľké množstvo rôznych monumentov, ktorých stavba sa pripisuje práve Druidom. Medzi najznámejších Keltských bohov patrili napríklad Ambisagrus - boh hromu a blesku, Arausio - boh vody, Buxenus - boh stromov, Cocidius - boh vojny, Aveta - matka všetkých bohov a bohyňa prameňa a tak podobne. Neskôr však bola Keltská ríša postupne dobíjaná a obsadzovaná Rímanmi, ktorí nastolili tvrdé kresťanstvo a všetci Keltskí bohovia a bôžikovia boli buď zakázaní, alebo dokonca označení za démonov.
Keltské znaky a symboly
Kelti používali veľké množstvo rôznych symbolov, z ktorých mnohé používame dodnes, pričom vôbec nevieme, čo znamenali. O Keltských symboloch sa zanechalo len pramálo informácii, a preto sú vedci veľmi opatrní vo vykladaní významu jednotlivých znakov. Podľa miestnych poviedok má každý symbol alebo znak svoj význam. Problémom je, že poviedky, alebo báje nie sú oficiálnym zdrojom, a preto sa o ne nemožno jednoznačne opierať. Neexistuje žiaden písomný záznam, alebo kniha, ktorá by vykladala presný význam jednotlivých symbolov. Asi najznámejším symbolom je keltský kríž. Ten symbolizuje most do iného sveta, k vyššej energii a znalostiam. Toto je uskutočnené vertikálnymi ramenami kríža predstavujúcimi iný svet a horizontálnymi ramenami predstavujúcimi fyzický svet. Okolo stretnutia týchto dvoch svetov je kruh ako symbol jednoty.
Zánik Keltskej ríše
Hoci sa Keltom podarilo v roku 390 PNL dobyť Rím a neskôr, v roku 280 PNL aj niekoľko ďalších Rímskych miest, ich nadvláda v Európe netrvala dlho. Už v prvom storočí NL sa podarilo Rímanom zatlačiť Kletov späť a obsadiť Taliansko, Gálsko (Francúzsko) a väčšinu Británie. Navyše boli zo západnej strany napadnutí Kartágincami, ktorí obsadili Španielsko a z východnej strany sa dostali do nemilosti Germánskym kmeňom. Všetko to napokon podtrhla ešte invázia Húnov z Ázie. Kelti boli zatlačení na územie dnešného Anglicka a Walesu a napokon až na územie Škótska a Írska. Nemali tak inú možnosť, než prijať Rímsku kultúru a náboženstvo, ktorá začala dominovať vo väčšine Keltských kmeňoch. V roku 340 NL, kedy Rímske vojská opustili Britániu, bola Keltská kultúra takmer úplne v zabudnutí. Niečo málo z nej ostalo vo folklóre Bretóncov, Wélšanov, Írov a Gálov. A tak, hrdý národ, ktorý kedysi panoval Európskemu kontinentu upadol do zabudnutia a ostal už len v mýtoch a legendách, zanechajúc po sebe veľké množstvo nezodpovedaných otázok...
Navigácia
Na rozdiel od Rímskej alebo Gréckej, ktoré boli pevne usporiadané, tá Keltská bola pomerne chaotická. Keltský národ, ak to tak vôbec môžeme nazvať, tvorilo množstvo od seba nezávislých a autonómnych kmeňov, z ktorých každý bol vedený svojim náčelníkom. Každý kmeň sa ďalej delil na rodinné zväzky, ktorým sa hovorilo klany, alebo po Keltsky - Cenedl. Každý klan mal náčelníka, urodzenú triedu, alebo ak chcete šľachtu, slobodných občanov a otrokov. Takéto kmene žili prevažne v opevnenej dedine na vrcholkoch kopcov. Klan však plnil aj ochrannú funkciu a každá hádka alebo roztržka medzi členmi jednotlivých klanov mala často za následok boj medzi celými kmeňmi. Kmene preto často viedli „vojny“ proti sebe a napadali jeden druhého. Ak sa nejakému z kmeňov podarilo ovládnuť niekoľko ďalších, jeho náčelník sa mohol vyhlásiť za kráľa. 
Pridal 
